Píšete listy? Ja píšem. Bývalej spolužiačke. A ona zase mne … Áno, obe sme počítačovo gramotné. Áno, mám aj jej telefónne číslo. Tak prečo? Nechcem pôsobiť kontrarevolučne, ale dobré veci si dobou vziať nenechám. A syndrómom „stádového odumierania“, ako povedal Dežo, tým tiež netrpím. Písanie listu je pre mňa akousi katarziou. Pero, papier a duša človeka … Znamená to, byť pred kýmsi dobrovoľne nahý a zraniteľný. Tak ako to pred 20 rokmi urobili Dežo s Jakubom.

Korešpondencia medzi smrteľne chorým otcom a dospievajúcim chlapcom. Rakovina nám predčasne kradne rodičov. Ľudí, od ktorých by sme sa mali toho ešte veľa naučiť. Tak ľahko zabúdame, že nie sme „časoví milionári“.

Byť rodičom znamená neustále balansovať. Nezadusiť dieťa opičou láskou. Nedopustiť, aby ho zlomili prekážky, ale aby sa naučilo vďaka nim rásť. Ukázať mu smer, ale nechať ho vybrať si vlastnú cestu … Diagnóza nútila Deža odovzdať čo najviac zo seba svojmu synovi za veľmi krátky čas. Obával sa, že Jakub sa stane človekom bez rozmeru – plochým a plytkým zároveň. Nestalo sa tak. Na pozadí vzájomných výčitiek o Jakubových neskorých príchodoch domov a Dežových neznesiteľných náladách prebehla naliehavá „vzájomná pedagógia“.

DEŽO URSINY – JAKUB URSINY AHOJ TATO MILÝ KUBO
Jakub sa vďaka otcovi naučil … Neuspokojiť sa nikdy s tým čo dosiahne a nestať sa tak parazitom vlastnej minulosti. Naučil sa, že každá chvíľa v živote je „ … na život a na smrť dôležitá, pretože uplýva do nenávratna“. Že musí každý deň vykročiť z pohodlia sebeckosti a nebáť sa sebakritiky, ktorá nás robí lepšími. A že je dôležité poznávať a učiť sa od seba navzájom, lebo nejestvuje taký človek, od ktorého by sme sa nemali čo naučiť …

Rodičia. Vysvetľujú nám, že lienku trošku bolí, keď ju pohladíme prstom a rozmázneme ju po chodníku 😀 Vyzerajú nás z okna, keď sa zotmie. A je jedno či máme 14 alebo 27. Zrieknu sa pre nás posledného obľúbeného karamelového jogurtu, ktorý po záruke skončí v koši … A čo satisfakcia? Tou budú raz naše deti 🙂

DEŽO URSINY – JAKUB URSINY AHOJ TATO MILÝ KUBO

Život, to nie je mláka, ale rieka, nie stav, ale proces, v ktorom sa všetko ustavične mení a ani my nie sme už nikdy tí istí. A teraz ide o to, či tá naša zmena znamená rast, alebo zakrpatievanie či sebazmrzačenie. Lebo stojaté vody časom zosmradnú. (Dežo Ursiny)